Čo týždeň, to nový ekonomický prieskum, v ktorom sa Slovensko dostáva na chvost Európy. Necelé dve dekády sme pritom boli označovaní za „tatranského tigra“, ktorý rýchlym tempom dobiehal priemer EÚ. Situácia sa obrátila a krajiny, na ktoré sa Slováci pozerali zvrchu, nás predbehli. My medzitým prešľapujeme na mieste a dezorientovane nevieme kam. Situáciu vystihol Najvyšší kontrolný úrad, ktorý vo svojej správe uviedol, že Slovensko nemá ciele ani víziu.
Skrotený tiger
Slovensko sa po vstupe do EÚ tešilo z ekonomickej revolúcie. Liberalizácia trhu, zlepšovanie podnikateľského prostredia, ekonomické reformy, kvalifikovaná a lacná pracovná sila lákali zahraničných investorov. Od roku 2003 do 2008 hrubý domáci produkt (HDP), ktorý symbolizuje silu hospodárstva, rástol zakaždým medziročne o viac ako päť percent. Na vrchole v roku 2008 dosiahol dokonca rast o 10,8 percenta. Takýto progres bol bežný skôr pre ázijské rozvojové krajiny.
Životná úroveň meraná výškou HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily (HDP v PKS), ktorá upravuje výšku ukazovateľa na cenovú úroveň v jednotlivých krajinách, sa od osamostatnenia do roku 2008 zvýšila približne z necelých 50 na 72 percent priemeru Únie. Z regiónu strednej a východnej Európy sa Slováci zaradili životnou úrovňou hneď za Čechov a Slovincov. Veľmi rýchlo sme dobiehali aj susedné Česko a projekcie hovorili, že môžeme za chrbtom nechať aj ich. Nasledovala však celosvetová finančná kríza, nastúpili sociálnejšie vlády a absencia ekonomických reforiem trend zvrátila.
Päť- až osempercentný rast HDP vystriedalo tempo okolo dvoch percent. Od roku 2011 dosiahla slovenská ekonomika medziročný rast aspoň o tri percentá iba trikrát. Postpandemické oživenie v roku 2021 môžeme logicky vynechať. Zatiaľ čo v rokoch 2003 až 2008 slovenský HDP vzrástol o 70 percent na 66,57 miliardy eur, od roku 2008 do roku 2024, teda za 16 rokov, sa zvýšil o 90 percent na 126,39 miliardy eur. Tatranský tiger bol skrotený a v jednotlivých ekonomických rebríčkoch sa posúval čoraz nižšie.
Nepoteší ani trend
Výsledkom je, že Slovensko už ani nemá kam klesať. Životná úroveň Slovákov podľa HDP v PKS dosahuje iba 75 percent priemeru EÚ, čo je podobné číslo ako pred 18 rokmi a o tri percentuálne body menej ako v roku 2014 (78 percent). Horšie ako Slovensko je na tom iba Lotyšsko (71 percent), Grécko (70 percent) a Bulharsko (66 percent).
Ešte pochmúrnejšie sa javí samotný trend. Zatiaľ čo Slovensko sa za 10 rokov priemeru EÚ vzdialilo zo 78 na 75 percent, Bulharsko ho dobehlo zo 48 na 66 percent, Rumunsko z 55 na 78, Chorvátsko zo 60 na 77 a Slovinsko z 82 na 91 percent.
Alarmujúci nie je len pomalý rast HDP, ale i vysoké ceny v porovnaní s ostatnými krajinami, v dôsledku čoho je kúpyschopnosť Slovákov druhá najnižšia po Grécku. Kombinácia pomalšieho rastu miezd a vysokej cenovej hladiny znamená, že kúpyschopnosť síce rastie, medzi rokmi 2018 a 2023 o 36 percent, ale v iných krajinách je zvyšovanie dramatickejšie. V Lotyšsku to bolo o 50, v Rumunsku o 56, v Bulharsku o 66 a v Litve o 102 percent. Inými slovami, zatiaľ čo Slováci si polepšili v priemere o 417 eur, v Rumunsku o 534 eur, v Česku o 610 eur, v Estónsku o 651 eur a v Litve o 1 141 eur.
Nízky rast reálnych miezd sa prejavuje aj v tvorbe úspor a finančného majetku domácností. Miera úspor Slovákov je dokonca nižšia ako v časoch takmer 20-percentnej nezamestnanosti v rokoch 2000 až 2004. Kým priemer EÚ je viac ako 15 percent, na Slovensku sa miera úspor prepadla na 4,7 percenta. Finančný majetok rástol podľa Eurostatu medzi rokmi 2022 a 2023 všade rýchlejšie než na Slovensku s výnimkou Luxemburska, Rakúska a Fínska. Na Slovensku vzrástol o 4,1 percenta, ale v Litve o necelých 15 percent, v Chorvátsku, Maďarsku i Bulharsku to bolo od 10,6 do 12,9 percenta.
Navyše, sme jednou z iba troch krajín EÚ, kde finančné záväzky rástli rýchlejšie než majetok (6,6 percenta). O bohatstve slovenských rodín hovorí aj podiel finančného majetku a záväzkov na celkovom HDP. Len v troch členských štátoch je finančný majetok obyvateľstva pod sto percentami HDP. Ide o Rumunsko (73,6), Slovensko (87,3) a Poľsko (90,1 percenta). Finančné záväzky Slovákov sú však v regióne strednej a východnej Európy nadpriemerné, keď dosahujú až 46,8 percenta. V Chorvátsku je to iba 32,2 percenta, v Litve 29,4, Bulharsku 27,8, Slovinsku 27,4, Poľsku 24,2, Lotyšsku 21,6, Maďarsku 20,2 a v Rumunsku dokonca 18,4 percenta.
Údaje Eurostatu potvrdzuje aj prieskum spoločnosti Allianz, podľa ktorého sú čisté finančné aktíva Slovákov najnižšie v EÚ a dlh zas druhý najvyšší. Ako jediní v regióne nových členských krajín EÚ majú obyvatelia Slovenska v priemere viac dlhov ako finančných aktív. Kým priemerný Slovák vlastní podľa údajov Allianzu čisté finančné aktíva vo výške 9 160 eur, v prípade priemerného obyvateľa Českej republiky ide o 31 910 eur, Slovinska o 28 970 eur, Maďarska o 22 860 eur a Poľska o 13 570 eur.
Zaostáva aj štát
O nič lepšie na tom nie je ani stav verejných financií. Zadlženosť verejnej správy v pomere k HDP sa ku koncu minulého roka udržala tesne pod 60 percentami, ale štáty, ktoré nás predbiehajú, sú na tom lepšie. V Poľsku to bolo 55,3 percenta, Rumunsku 55, Lotyšsku 46,8, Česku 43,6, Litve 38,2, Estónsku 23,6 percenta a Bulharsku 22,1 percenta.
Väčšou výzvou je však opäť samotný trend. V minulom roku malo Slovensko štvrtý najvyšší deficit v EÚ a ako jediná členská krajina sme mali dlhodobú udržateľnosť verejných financií v pásme vysokého rizika. Vysvedčenie prišlo od všetkých renomovaných agentúr (S&P, Fitch, Moody’s), ktoré Slovensku buď zhoršili úverový rating, alebo výhľad. Inými slovami, vnímajú z pohľadu investorov slovenský dlh rizikovejšie, čo sa odrazilo do drahšieho financovania štátu. V minulosti bolo Slovensko vnímané natoľko bezpečne, že v čase nízkych úrokových sadzieb si požičiavalo za negatívne úroky, čo je privilégium, ktorým sa mohla pýšiť len hŕstka krajín.
Odvtedy však základná úroková sadzba určovaná ECB vzrástla a slovenský dlh je rizikovejší. Dnes investori požadujú pri 10-ročných slovenských dlhopisoch výnos 3,47 percenta ročne, pričom v rokoch 2015 až 2021 to bolo priemerne len 0,48 percenta. Drahšie si v eurozóne požičiava už iba Taliansko. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sa preto môžu úrokové náklady štátu do roku 2029 zdvojnásobiť z jedného na 2,9 percenta HDP, čo by zaťažilo štátny rozpočet o stovky miliónov eur ročne.
Vláda je preto nútená konsolidovať. Ozdravovanie verejných financií však skôr vyzerá ako vyberanie peňazí od firiem a spotrebiteľov, nie šetrenie štátu. Lenže slovenské firmy i domácnosti sú už významne zaťažené, čoho výsledkom je, že konsolidácia sa ukazuje ako neefektívna, a teda aj nereálna. Vláda si sľubovala opatreniami znížiť deficit verejných financií na 4,7 percenta HDP z minuloročných 5,3, ale Rada rozpočtovej zodpovednosti odhaduje schodok päť percent. To znamená, že opatrenia, ktoré zaťažili rodinné i podnikateľské rozpočty a zvýšili infláciu nad štyri percentá, znížia schodok len nepatrne. Cieľom je pritom dostať ho pod tri percentá, čo bude vyžadovať ďalšiu konsolidáciu v miliardách.
Prečo Slovensko zaspalo?
Kde nastala chyba? Pozitívne účinky reforiem z dielne Ivana Mikloša ako ministra financií vyprchali rovnako ako potenciál lacnej pracovnej sily. Nové už nikdy neprišli. Vystriedali ich nenaplnené sľuby, sociálne balíčky a zaťažovanie domácností a firiem. Na príklade krajín ako Írsko, Estónsko či Litva možno vidieť, že rast životnej úrovne poháňa ekonomický rast. Ten možno dosiahnuť tak, že vytvoríte konkurencieschopné hospodárstvo, kde budú firmy a živnostníci prosperovať, investovať a vyvíjať. Práve tieto kľúčové atribúty sa zo Slovenska vytrácajú.
V tohtoročnom svetovom rebríčku konkurencieschopnosti od Inštitútu pre rozvoj manažmentu (IMD) sa Slovensko prepadlo o štyri priečky na 63. miesto zo 69 hodnotených krajín. Na porovnanie, Česko obsadilo 25. priečku. Dôvodov znižovania konkurencieschopnosti je niekoľko.
Jedným z nich je zhoršovanie podnikateľského prostredia. Index ekonomickej slobody ukazuje, že medzi rokmi 2007 a 2025 sa Slovensko prepadlo z 31. na 42. miesto a v rebríčku Doing Business Svetovej banky z 18. na 45. priečku. Ďalším príkladom je, že podľa Slovensko-nemeckej obchodnej a priemyselnej komory sa podiel zahraničných investorov, ktorí by na Slovensku opätovne neinvestovali, zvýšil medzi rokmi 2021 a 2025 zo 17,5 na 35,8 percenta. To je katastrofálna vizitka.
To, že Slovensko zahraničné podniky už neláka, opísala aj analýza, podľa ktorej sa v rokoch 2015 až 2024 podiel zahraničných investícií znížil takmer z troch percent HDP zhruba na 1,3 percenta. Hoci štát láka investorov na daňové stimuly, nejde mu to. Za jedno nové pracovné miesto musí dnes vláda zaplatiť stimulmi 60-tisíc eur, v minulosti to bola polovica.
Zreteľným problémom straty konkurencieschopnosti a zhoršovania podnikateľského prostredia nie je len byrokracia, ale aj vysoké daňovo-odvodové zaťaženie. To je podľa prepočtov Asociácie priemyselných zväzov a dopravy nielen najvyššie v regióne V4, ale prevyšuje aj nemecké a rakúske. Pri 1 500-eurovej hrubej mzde, zostane ľuďom na Slovensku v čistej mzde iba 1 143 eur, čo predstavuje 56-percentný podiel čistej mzdy na cene práce. V Nemecku dostanú pri rovnakom hrubom plate zamestnanci 1 197 eur, v Česku 1 204 eur a v Rakúsku až 1 273 eur.
Hoci slovenskí zamestnanci dostanú najmenej, slovenské firmy zaplatia najviac – 2 043 eur. V Česku to je 2 007 a v Nemecku dokonca iba 1 952 eur. Zhoršujúce sa podmienky pre spoločnosti monitoruje aj Inštitút ekonomických a spoločenských analýz, podľa ktorého náklady na zamestnanca rastú nielen zvyšovaním miezd, ale aj odvodov a zavádzaním rôznych opatrení, ako sú rekreačné či športové poukazy. Náklady firiem na zamestnanca s hrubou mzdou 1 765 eur v dôsledku týchto opatrení vzrástli od roku 2019 o 14 percent. V roku 2024 tak nastala situácia, keď sú podľa Eurostatu náklady na pracovnú silu na Slovensku najvyššie spomedzi krajín V4. Hodinové náklady pre zamestnávateľov na priemerne zarábajúceho pracovníka dosiahli 18,5 eura, pričom v Česku je to 18,2, v Poľsku 17,3 a v Maďarsku 14,1 eura.
Nezamestnanosť nie je dôvodom na radosť
Štát sa síce chváli rekordne nízkou nezamestnanosťou, no tá je na jednej strane najmä dôsledkom odchodu populačne silných ročníkov do dôchodku, na druhej strane vytvára problém pre firmy, ktoré nevedia nájsť pracovnú silu. Počet pracovníkov zo zahraničia síce dosiahol nové maximum – 126-tisíc, no ide takmer výhradne o najmenej kvalifikované pozície. Na tých „najšikovnejších“ Slovensko rezignovalo alebo ich neláka. Vysokokvalifikované zamestnanie, ktoré zodpovedá aspoň 1,2-násobku priemernej mzdy, získalo na Modrú kartu EÚ v roku 2023 iba 24 cudzincov, v Česku 500, v Poľsku 7 402 a v Nemecku až 70-tisíc. A tí najkvalifikovanejší Slováci v mnohých prípadoch končia za hranicami. Spoločnosti tak majú akútny problém nájsť pracovnú silu, čo dokazuje rekordný počet voľných pozícií. Tie sú však z drvivej väčšiny na západnom Slovensku, čo ukazuje na veľké regionálne rozdiely.
Slovensku sa nedarí transformovať ekonomiku z montážnej dielne na vzdelanostné, digitálne hospodárstvo s vyššou pridanou hodnotou. S počtom 93 startupov na milión obyvateľov patríme k najhorším. Na porovnanie, vo vedúcom Estónsku, ktoré rýchlo dobieha životnou úrovňou priemer EÚ, je 1 299 startupov na milión obyvateľov. Pred Slovenskom je aj Chorvátsko (115), Bulharsko (125), Maďarsko (146) a Česko (162). Za Slovenskom sa tesne nachádza Poľsko a Rumunsko.
Výrazne pod európskym priemerom sme aj v objeme investícií rizikového kapitálu potrebného na rozvoj podnikania. Objem investícií rizikového kapitálu na jedného obyvateľa je 12 eur, zatiaľ čo európsky priemer je 78 eur. V Českej republike je to 17 eur, v Bulharsku 27 eur a v Estónsku dokonca 310 eur. To, že pre Slovensko nie je výskum a vývoj témou, značí, že na tieto aktivity vynaložilo v roku 2023 len 1,04 percenta HDP, čo je siedme najnižšie číslo v EÚ, a nedosahuje tak ani polovicu európskeho priemeru 2,22 percenta.
Slovensko sa nemôže oprieť ani o čerpanie eurofondov, ktoré je skôr predmetom neefektívneho míňania ako zdrojom dobiehania životnej úrovne v EÚ. Efektivita verejnej správy sa podľa Svetovej banky taktiež prudko znižuje a je už najnižšia spomedzi krajín V4. Samostatnou kapitolou je školstvo. Medzinárodné testovanie 15-ročných žiakov PISA 2022 pre Slovensko dopadlo podľa ministra školstva Tomáša Druckera tragicky. Vysokoškolské vzdelávanie najlepších študentov neláka, a tak utekajú do zahraničia, pričom len hŕstka z nich sa vracia zúročiť vedomosti na Slovensku.
Pokračovanie článku na HNonline.sk.
Hospodárske noviny
